Belasé modlitbičky, vďaka ktorým sa zrodil Bohuš

Pamätáte sa na to ako sme sa v škole museli povinne naučiť recitovať básničku alebo predniesť prózu na Hviezdoslavov kubín?

Toto nikdy nebola moja parketa, nebavilo ma to…

Hoc som nemala problém s rozborom básní a rozumela som čo tým chcel básnik povedať, poézia, mi nikdy neučarovala….

A próza?

To už je síce iná šálka kávy, ale prednášať sa mi ju nechcelo. Keď už pre nič iné tak z praktického hľadiska. Bolo toho strašne veľa na učenie a trvalo dlho než to človek odrapotal…

Pre puberťáčku desná nuda, čo vám poviem….

A tak som sa vždy naučila dáku básničku, čím bola kratšia tým lepšie.

Na druhom stupni zhruba niekedy v šiestom v siedmom ročníku som objavila knižku, od Milana Rúfusa, Modlitbičky.

Opäť raz sa blížil čas Hviezdoslavovho kubínu a opäť nás slovenčinárka týrala recitáciou.

Modlitbičky som si prelistovala a samozrejme ma vôbec neuchvátili.

Je tam niekoľko krátkych básní, ktoré ale boli natoľko dlhé, že spĺňali školské podmienky.

Už, už som sa išla naučiť jednu z tých krátkych no na samom konci som zahliadla jednu, na môj vtedajší vkus, dlhú a ani neviem prečo , prečítala som si ju.

A čuduj sa svete, učarovala mi.

Prvá báseň, ktorá dievčine čo nemá poéziu rada učarovala.

Tak som sa ju naučila.

A naučila som sa ju tak dobre, že som sa už nikdy na Hviezdoslavov kubín nenaučila inú. Až do konca základnej školy som každý rok odrecitovala túto.

Učiteľka si ju nepamätala, neuvedomila si, že to takto fasácky flákam…

Faktom ale je, že báseň sa mi naozaj páčila a naučila som sa ju tak dobre, že ešte dnes aj po dlhých rokoch si ju pamätám celú rovnako ako Mor Ho! ktorého nás drilovali tak aby sme ho aj o polnoci vedeli zarecitovať.

Od tej doby sa ku mne dostalo mnoho básní a i keď poézia stále nie je mojou srdcovkou, nemám k nej odpor ani mi nie je ľahostajná a napodiv, dnes je oveľa viac básní, ktoré sa mi naozaj páčia.

Na Belasé modlitbičky, ktoré boli prvé, ktoré mi učarovali však nikdy nezabudnem a sem tam si na ne len tak spomeniem.

Aj jedno sychravé nedeľné popoludnie som si na ne len tak z ničoho nič spomenula a odrecitovala som si ich vo svojej mysli.

A vzápätí na to som už už brala do ruky ceruzku a začala s náčrtom nového vzoru, Bohuša nuž a o jeho farebnosti nemohlo byť pochýb 🙂

Kto by si bol pomyslel, že jedna básnička zo školských čias ma v budúcnosti ovplyvní natoľko, že na jej základe nakreslím milovaného Bohuša?

Ja veru určite nie 🙂

V závere, vám prikladám samotnú báseň, dúfam, že vás očarí i báseň i náš Bohuš.

Milan Rúfus

Belasé modlitbičky

Modrá je, Pane, Tvoja obloha.
A od vekov tak mení
aj matku Zem:
ten darček od Boha
je v modrom zabalený.

A nezábudka detstva modrá je.
A pije modrú vodu
z potôčka ako vtáča z koľaje,
neodtrhne ju od úst.

Modré je leto slávou nevädzí,
čo hľadajúc si Teba,
klaňajú sa Ti s vánkom na medzi
z vlniaceho sa chleba.

Modrá je jeseň, krotká čakanka
na Tvoje zavolanie.
Keď to, čo na svet prišlo za ránka,
už čaká na noc, Pane.

Modrá je Zem i v riave oblakov,
ach, modručká je celá.
Len detská duša stále rovnako
je ako sniežik biela

Vysiela k Tebe
– ruky zložené –
po všetky svoje dníčky
jak modré balóniky zo Zeme
belasé modlitbičky.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *